Stalo sa vám už niekedy, že ste museli prestať čítať v tom najlepšom?

Poznáte ten pocit, keď sa riadne začítate, pohltí vás dej. Ste v napätí, rozmýšľate, čo bude ďalej a dychtivo obraciate stranu po strane, keď v tom vás niekto alebo niečo vyruší. Musíte vystúpiť z vlaku, niekto vás osloví, poprosí o niečo, niekto zazvoní pri dverách… ach, ten pocit je hrozný. :grinning:
Pamätám si, že sa mi stalo presne čosi podobné na základnej škole. Čítala som si večer pred spaním dobrodružnú knižku, v ktorej sa hlavná postava prekopávala podzemím a objavovala tajuplné komnaty a priestory. Po niekoľkých dňoch konania sa náhle prepracovala k starým čudne vyzerajúcim dverám… a vtedy som musela prestať cítat a ísť spať. Už asi 5-krát predtým som si hovorila, že ešte prečítam túto kapitolu, ešte túto a zrazu bolo veľmi neskoro v noci. Či som chcela alebo nechcela, kapitola skončila a musela som ísť spať. No vôbec sa mi nedarilo zaspať a aj celý nasledujúci deň v škole som premýšľala, čo sa skrýva za tými dverami. :grinning: Teraz spätne musím konštatovať, že som mala obdivuhodnú disciplínu, že som to dokázala takto uťať a aspoň sa pokúsiť ísť spať. :grinning:

To si mala naozaj dobrú disciplínu. :smiley: Ja toto poznám skôr zo seriálov, kedy sa jedna časť odvysielala a na druhú jednoducho bolo treba čakať, nič sa nedalo robiť. Z knižiek to asi až tak dobre nepoznám, pretože… Pretože nemám takú sebadisciplínu ako ty. :slight_smile: Ale pocit, keď si sa konečne dostala ku knižke znova a mohla si pokračovať, stál určite za to, nie?

To teda stál za to. :grinning: Si pamätám, že otvorenie knižky a čítanie bola druhá vec, čo som spravila, keď som prišla domov. :grinning: Prvá vec bola vyzutie topánok.
Ale zasa na druhej strane, veľmi veľa scenárov a rôznych možných dejových línií som si vytvorila v hlave, kým som čakala na to pokračovanie. Rozvíjala som tak svoju fantáziu a kreativitu.